Keď som mal 6 týždňov, kúpili ste si ma. Veľa som sa hral s deťmi a bol som s vami veľmi šťastný. No ako som rástol, rástli so mnou aj starosti o mňa a môj apetít. Deti sa so mnou už nechceli hrať a keď som pribehol a čakal pohladenie tak ma odohnali a mnohokrát do mňa aj kopli. Jedno krásne ráno ste ma posadili do auta. Ja som bol taký šťastný. Konečne, po dlhých mesiacoch vidím aj niečo iné, ako našu záhradu. Zastali sme na krajnici diaľnice a odhodili ste moju obľúbenú loptičku. Utekal som za ňou, no keď som sa vrátil, vy ste tam už neboli. Bezradne som behal medzi autami s loptičkou v ústach. Vodiči na mňa trúbili a našli sa aj takí, ktorí zrýchlili keď ma zbadali. Chcel som vybehnúť na kraj cesty, lebo som sa veľmi bál. Zrazu som pocítil silný náraz v boku a viac som sa nemohol postaviť. Z posledných síl som sa doplazil na kraj cesty. Pokúšal som sa ísť za vami, ale nedokázal som to. Okolo mňa bola samá krv. Bola tma, bál som sa a bola mi zima. Loptičku som ešte stále držal v ústach, bol som si istý, že sa pre mňa vrátite. Márne som štekal, zavýjal, nikto sa pri mne nezastavil. Po dlhých hodinách pri mne zastavilo auto, vybehol z nehojeden muž a nehľadiac na krv a blato ma uložil do svojho auta. Keď zastavil, nejaký muž v bielom plášti sa k nám rozbehol. Iba pokrútil hlavou. Môj nový pán, ktorý ma poznal asi iba 15 minút ma objal a veľmi plakal. Vtedy som pustil loptičku, aby som mu oblízal ruku a vyjadril tým svoje "ĎAKUJEM". Potom som zaspal a naposledy som počul ako môj nový pán plače. Už sa nebojím, nič ma nebolí a nie je mi zima. "Zomrel som". Možno keby som nerozhrýzol topánky a nejedol tak veľa, možno by som mohol ešte žiť. (Daj si to do profilu ak si proti týraniu zvierat a odsudzuješ takýto čin)